Sviatosť knažstva


späť na sviatosti

Biblický základ sviatosti kňazstva je pri Poslednej večeri, keď bola ustanovená aj Sviatosť Oltárna. Po svojom zmŕtvychvstaní dáva Ježiš Petrovi moc, keď mu hovorí: Pas moje baránky. Pas moje ovečky. Petrovi bola zverená starostlivosť o Cirkev na zemi a spolu s apoštolmi dostal moc odpúšťať hriechy a sláviť Eucharistiu. Táto moc prešla na ostatných biskupov a kňazov, ktorých ustanovovali vkladaním rúk. Nazývame to Apoštolská postupnosť.
Sv. Pavol písal svojmu žiakovi Timotejovi: Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý si dostal prostredníctvom vkladania rúk.

Tridentský koncil

Reformátori popierali sviatosť kňazstva a kňazskú moc, lebo zdôrazňovali len všeobecné kňazstvo. Luther učil, že krst vysviaca všetkých kresťanov na kňazov a biskupov, preto nepotrebujú nijaké kňazské sprostredkovanie.

Tridentský koncil vystúpil proti tomuto učeniu a hovorí, že kňazská služba existuje z Božieho nariadenia a je usporiadaná do stupňov: Vysviacka sa uskutočňuje vkladaním rúk biskupa na hlavu svätenca a konsekračnou modlitbou, ktorou sa vyprosuje vyliatie Ducha Svätého a jeho darov na kandidáta, aby mohol vykonávať službu, ktorá je mu zverená.

Vysluhovateľom sviatosti je platne vysvätený biskup, teda ten, ktorý je v línii apoštolskej postupnosti. Prijímateľom môže byť len pokrstený muž, ten, kto má neporušenú vieru, správny úmysel, potrebné znalosti, dobrú povesť, potrebné fyzické aj duševné vlastnosti. Má mať aspoň dvadsaťpäť rokov a medzi diakonátom a kňazskou vysviackou má prejsť aspoň šesť mesiacov.
Účinky svätenia sú: